Nechceli sme nič, len si dať dobrú pizzu. Zdvihli sme teda telefón, rezervovali si stôl a nahlásili, že pôjde o večeru „na kupón". V deň Dé, v hodinu Há sme prišli, hladní ako vlci, aby sme sa dozvedeli, že... už nie je cesto. Roztrasený manažér sa nám zdôveril, že už sme asi piaty pár v poradí, ktorý sa z rovnakého dôvodu otočil na päte už medzi dvermi. Hm... Našim škvŕkajúcim žalúdkom toto poznanie úľavu neprinieslo. Ale povedali sme si: „Nuž dobre, prídeme inokedy...".
A tak sme prišli. Bolo to len toť predvčerom. Príbeh odpredu a odzadu rovnaký. Telefón, rezervácia, príchod, odchod, hlad. Len jadro sa rozvinulo. Vitajte v reštaurácii Danubia. Vitajte v krajine absurdných argumentov.
Ja: Dobrý deň, mám u vás rezerváciu na 18.30 pre dve osoby.
(Všade plné stoly, čašník sa bezradne obzerá. Potom ukáže hore schodmi a víťazoslávne mi oznámi)
On: Jasné, môžete počkať hore. A na pizzu budete musieť počkať hodinu a pol.
Ja: Hodinu a pol?! A prečo tak dlho?
On: Je pred vami veľa ľudí. Náš „pizziar" má asi 30 objednávok na vybavenie. Je na to sám.
Ja: Aha, a nepremýšľali ste, že by sa mu zišla posila? Alebo sa vám zdá normálne, že hosť čaká hodinu a pol na svoje jedlo?
On: No, viete, mohli ste si objednať pizzu už pri rezervácii stola...
Ja: A prečo ste mi to nepovedali? Nevedela som, že sa to u vás takto robí...
On: Neopýtali ste sa.
Ja: Aha, hm... Nikdy predtým sa mi nestalo, že už pri rezervovaní stola by som si musela objednávať jedlo. A čo navrhujete teraz? Som tu už druhý krát, druhý krát ma v podstate posielate preč. Ako mám teda postupovať, aby som sa konečne dostala k svojej pizzi, za ktorú som vám už, mimochodom, zaplatila?
On: Eh... Tuto náš manažér vám to určite lepšie vysvetlí.
(Starý známy manažér sa chvíľu tvári, že niečo píše, potom zdvihne zrak a preglgne)
Ja: Dobrý deň, nehnevajte sa, ale som skutočne veľmi nespokojná s úrovňou vašich služieb. Nielenže som tu už druhý krát, ale opäť odchádzam domov hladná.
On: Dobrý deň, to ma mrzí, ale veď môžete počkať...
Ja: Hodinu a pol?!
On: Viete, večer mávame plno ľudí.
Ja: Rozumiem, ale potom buď nerobte takéto veľké akcie, alebo berte menej rezervácii, alebo zamestnajte viac „pizziarov", nie?
On: Je nám to ľúto, tuto vám dám číslo na seba, nabudúce zavolajte tak hodinku a pol vopred ako budete chcieť prísť a objednajte si priamo aj druh pizze.
Ja: Aha, dobre. Dovidenia.
Po druhý krát odchádzam bez pizze. A bez chuti vrátiť sa ešte niekedy späť. Ak bol toto marketingový zámer reštaurácie, potom im vyšiel dokonale. Len ma mrzí, že tento zámer (odstrašiť zákazníka, nech nás už nikdy neotravuje) na Slovensku už celkom zľudovel. A teraz je dostupný za extra výhodné ceny. No nekúp to... Eh...
