Mohla som napísať i smrad. K tomu podráždeniu nosa myslím. No čuduj sa svete, neskrútilo ma ani odporom, ani pohoršením. Dnes. Inokedy, hlavne v lete, nadávam ako pohan. A pritom, keď sa tak zamyslím, sú na svete aj horšie veci, ako (nie dažďová) mláčka na chodníku. A vôbec - nech zdvihne ruku ten, kto ani raz nepoužil verejné priestranstvo ako alternatívu k verejným záchodom.
Neviem, koľko som mala, keď som ocikala chodník po prvý krát. No presne viem, koľko mi bolo, keď som to urobila naposledy. Trinásť. S ďalšími deťmi sídliska sme behali medzi panelákmi a ísť sa domov vycikať, to bola tá posledná vec, ktorú sme mali v pláne. Reálne totiž hrozilo, že ak sa už raz ukážete doma, rodičia vás už von znovu nepustia. Čím viac sa deň chýlil ku koncu, tým väčšia bola pravdepodobnosť tohto scenára. A tak nás, deti s plným močovým mechúrom, prichádzajúca tma a decentné pouličné osvetlenie len motivovali k tomu, aby sme si čupli k paneláku a ukázali holé ritky. Mali sme samozrejme svoje teritóriá. Každý cikal pri svojom paneláku. Čupnúť si pred cudzím, to bol trapas. Domácka atmosféra je jednoducho vždy na nezaplatenie. V trinástich som to ocenila naposledy. Predsa len, vystrkovať zadok sa už nepatrilo. A neostávalo to ani bez odozvy skupiny, tak, ako predtým.
Keď som mala devätnásť, odišla som do sveta. Ocikané sídlisko som nechala ďaleko za sebou a vo veľkom meste, do ktorého ma zavial osud, som sa správala civilizovane. Žiadne „gate dole" pred panelákom. Žiadne žlté riečky po chodníkoch. A potom sme raz v lete išli na pivo. O pár hodín neskôr sme s kamarátkou blúdili neznámymi ulicami. Podarilo sa nám zísť z cesty i na trase, ktorá od metra ku krčme trvala necelých päť minút. V bruchách nám veselo čľupkali tri pivká a zanedlho bolo treba konať. Verejné toalety nikde. Chuť vycikať sa - prítomná tu a teraz. Kamarátka podľahla. Ja, necítiac atmosféru domova, som si prekrížila nohy a vydržala. Zašli sme sa roh. A zistili, že sme na Václavskom námestí. Ako plynuli roky, stalo sa mi to aj v iných mestách, v iných krajinách, s inými ľuďmi. A nikdy sme nespravili nič viac, ani menej než to, že sme sa tomu zasmiali.
Pst. Tá číslovka trinásť nebola tak celkom pravdivá. Nedostupný záchod sa mi stal osudný aj oveľa neskôr, v čase, keď som už seriózne pracovala a randila. Snáď som mala dvadsať dva. Či o rok viac? Netuším. Som si však istá, súdiac podľa okolia, že ten petržalský panelák sa vôbec nedivil.
Ono to cikanie je vlastne celkom prirodzená vec. A čo sa dá robiť, ak ste väzňom ulice, verejné záchody zásadne zatvorené (kedy sú vlastne otvorené?) a naokolo žiadna krčma? Nič. Dá sa len čupnúť si niekam do prítmia a označkovať si mesto. Tento blog nemá byť agitáciou k hromadnému cikaniu kdekoľvek. Chcela som ním povedať len toľko, že vždy existuje aj druhý uhol pohľadu. Aj na ocikaný, nevábny chodník. Možno niekomu včera ten chodník veľmi pomohol... A teraz ma už ospravedlňte, musím si odskočiť... :-)