Pani učiteľke s láskou

Autor: Mirka Vávrová | 15.6.2013 o 21:40 | Karma článku: 21,09 | Prečítané:  7542x

Pamätám si, ako sme sa jej smiali, keď na každú hodinu literatúry prichádzala obvešaná knihami, ktoré nakoniec aj tak nepoužila. Krútili sme očami, keď zas a znova spomínala na svoj rodný Trenčín. Nekonečne staromódna - aj taká niekedy bola (keď nás posielala prezliecť sa domov, lebo tričko sa jej nezdalo dostatočne dlhé). Keby som ju dnes stretla, poďakujem sa jej. Za to všetko, čo som vtedy nebola schopná vidieť.

Úprimne - boli chvíle, kedy som si ju nevedela vážiť. Počas našich ôsmich spoločných rokov som mala často dojem, že pri hodnotení je zaujatá, že zbytočne zveličuje naše priestupky, že do nás hustí vedomosti s jediným zámerom - unudiť nás k smrti. A mohla by som písať ďalej, lebo zoznam vecí, ktoré sa mi nepáčili, bol toho času dlhý. Ale nejde to, ak sa objektívne pozriem na seba a na to, čo sama niekedy za tou katedrou stváram.

Ľahko sa hodnotí, keď nevieme, čo je za tým. V tomto prípade, keď niekto nevie, čo to znamená vojsť do triedy a vzdelávať či vychovávať skupinu detí, z ktorých každé je úplne iné, s vlastnými očakávaniami a potrebami. Ja už túto skúsenosť mám a priznám sa bez mučenia - stačil mi len jeden týždeň v škole na to, aby som použila takmer všetky svoje „toto ja nikdy deťom nepoviem" vety. Počnúc napríklad klasikou „Budeš ma počúvať!" a končiac argumentačne nevyvrátiteľným „Lebo som to povedala!". Ale čo, každý sa učí. A najlepšie z vlastnej skúsenosti. Keď som minule povedala deťom: „Správate sa ako malé deti!" pozreli sa na mňa a skonštatovali: „Ale veď my sme malé deti". A bolo.

Lenže to som ja - jedna z tej menšiny, ktorá sa na učiteľské povolanie pozerá zhovievavejšie, čo pramení z vlastnej skúsenosti. Nie všetci máme rovnakú optiku.

Riešili sme tento týždeň v zborovni veľmi nepríjemnú vec. Kolegyňa dostala od rodičov svojich žiakov spätnú väzbu, ktorá sa nepočúvala dobre - niečo v štýle „Ste neschopná, milá pani učiteľka". Hoci sa situácia netýkala priamo mňa, hlboko ma zasiahla. Spomenula som si, ako som donedávna hodnotila svoju bývalú učiteľku ja. A ako sa na ňu pozerám teraz, keď som sama zistila, že pracovať s deťmi nie je žiadna brnkačka, ale obrovská zodpovednosť, tvorivosť a energetický výdaj.

Premýšľam, že by bolo úžasné, keby sme si mohli - aspoň na okamih - vyskúšať život tých, ktorých tak radi hodnotíme. Ocitnúť sa za pokladňou v Tesco počas špičky. Zapamätať si objednávku, z rezaného piva neurobiť miešané a odniesť ho spolu s ďalšími nápojmi hore schodmi na úzkej tácke. Alebo si vymeniť miesto so svojou učiteľkou... Dám ruku do ohňa za to, že by sme si ich prácu začali viac vážiť. A ich samotných tiež.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?