Jedna hodina, tri predsudky

Autor: Mirka Vávrová | 16.3.2013 o 14:46 | Karma článku: 12,52 | Prečítané:  922x

Ručičkám na hodinách sa nechcelo. Ostávala ešte hodina do odchodu nášho vlaku a zdalo sa, že potrvá večnosť, kým sa tie dve lenivé paličky preplazia okolo ciferníka. Našli sme si teda relatívne čistý stôl v relatívne slušnej staničnej krčme a objednali si kávu. V tej chvíli sme ešte netušili, že do našich životov čoskoro vstúpi trojica ľudí, ktorých by sme mohli označiť ako cigán, žobráčka a terorista.  

Znie to hrozne, však? Ale v tomto príbehu poslúžia tieto sprofanované výrazy výborne. V konečnom dôsledku sú to len slová. S predsudkami v hlave (vedome či nevedomky) robíme často oveľa horšie veci...

Stoly v kaviarni, kde sme sa usadili, boli umiestnené vo vestibule stanice. Bolo okolo nich o to rušnejšie, že neďaleko boli záchody. Z jedného z nich sa práve vypotácal cigán. Bolo vidieť aj cítiť, že pred chvíľou (a hodnú chvíľu) oslavoval. Blížil sa k nám a ja som sledovala, ako konverzácia ustáva, mimika na tvári zamŕza a čím bližšie cigán je, tým silnejšie si držíme kabelky. Pár centimetrov od mojej stoličky sa skláňa a zdvíha niečo zo zeme. „Slečinka, toto vám vypadlo," usmieva sa na mňa a ja opatrne beriem do rúk svoju čiapku. Opätujem úsmev a mám chuť vylepiť si facku. Za všetky tie hlasy v hlave, ktoré mi hovorili, nech si dám na neho pozor...

O pár desiatok minút sa presúvame k nástupišťu. Už z diaľky registrujem malý hlúčik ľudí, pred ktorým stojí mladé dievča. Hovorí niečo skupinke pred sebou, ale tá sa bez záujmu otáča a odchádza. Žobráčka. Viac nevidíme, nepočujeme. Kým nepríde za nami. „Mladá pani prosím vás, pomôžte mi. Odišla som od muža a potrebujem na cestu za otcom...," začína svoj príbeh. Pokračuje detailným opisom toho, ako našla svojho muža in flagranti so svojou najlepšou kamarátkou, ako ušla - v panike a emóciách zabudla na doklady aj peniaze - a už sa tam nechce vrátiť. Má v pláne cestovať domov, za otcom, ktorý ešte žije a v telefónne jej prisľúbil pomoc. Len tie peniažky na cestu akosi nie sú...

Asi ste už tiež počuli tento, či podobný príbeh. Niekto nás balamutí historkou o ukradnutej peňaženke, iný hrá na citlivú strunu rozprávkou o zrade. Svoje žobranie skrývajú pod pláštik „Potrebujem sa dostať do...". Už som im na lep skočila niekoľkokrát. A mám tendenciu skočiť znova. Úplne vedome. Pretože nikdy neviem... Čo ak sa to zajtra stane mne a nikto mi nepomôže?

Mladá žena odchádza, stískajúc pár mincí, ktorými sme jej prispeli na cestu. Verím, že docestuje, kam potrebuje. Aj keby to vôbec nemalo byť dnes, aj keby to vôbec nemal byť fyzický presun z bodu A do bodu B...

O malú chvíľu nám mizne z dohľadu a my nastupujeme do vlaku. V kupé, v ktorom máme miestenky, sedí mladík tmavšej pleti a cudzokrajného pôvodu a niečo majstruje. S hrôzou sledujem tok vlastných myšlienky a objavujem v ňom jednu extra znepokojujúcu - čo ak je to terorista a pripravuje výbuch? (Ja viem, smejete sa, ale môžete dať ruku do ohňa, že vám by to hlavou nepreletelo?) Mladík vychádza z kupé a mobil necháva na nabíjačke. Krvi by ste sa vo mne nedorezali - odchádza a vybuchne to tu! Vlak sa práve pohol, niet kam odísť. Ostávam sedieť a čelím svojim predsudkom. Terorista sa vracia do kupé. Berie do ruky telefón a plynulou češtinou telefonuje... so svojou matkou...

Stačilo len 60 minút a ja som trikrát podľahla svojim predsudkom (o ktorých zvyknem hovoriť, že ich nemám, haha). Večer, keď som prišla domov, som dlho do noci premýšľala, prečo je to tak, že ich neviem ovládnuť, že proste prídu a pohltia ma. Prišla som na to, že vlastne nemám osobnú - pozitívnu či negatívnu - skúsenosť s mnohými ľuďmi, ktorých sme si v spoločnosti onálepkovali. A tak, v snahe držať sa zubami-nechtami mainstreamu (aby som sama nedostala nálepku), preberám nekriticky postoje druhých ľudí - tie fajn, aj tie menej fajn.

Odvtedy si dávam pozor. Najmä na to, aby som v osobe pred sebou, videla vždy v prvom rade človeka. Nikto nie je menej, nikto nie je viac, ako ja.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?