Ak by mi vtedy niekto povedal, že o pár rokov si už nespomeniem ani na jej meno, len by som sa zasmiala a odmietavo pokrútila hlavou. Potom by som si k nej sadla na obrubník, pripila si plechovkou piva a vedúc rozhovor o všetkom a o ničom, by som optimisticky hľadela na zapadajúce slnko. Bola to predsa moja najlepšia priateľka! pokračovanie článku
Sedela som poslušne na stoličke vedľa jej stola. Ona zatiaľ jedným prstom vyťukávala do klávesnice moje rodné číslo. Zvraštené čelo sa jej opäť narovnalo, keď ma konečne našla v databáze pacientov. Potom vzala výsledky testov, posunula si okuliare na nose a povedala: „Máte tu vysoké leukocyty. Nejaký zápal... A možno je to leukémia." pokračovanie článku
Razili si cestu druhým radom. Návštevníci, ktorí si už stihli sadnúť, úctivo vstávali zo sedadiel a nechávali ich prejsť. Ona šla prvá. Keď prechádzala okolo mňa, otočila sa, aby ho skontrolovala. Naťahoval práve ruku s barlou dopredu. Tak, aby sa o ňu mohol s ďalším krokom oprieť. Druhá noha mu bezvládne visela pozdĺž tela. pokračovanie článku
„Neviem to pomenovať úplne presne, ale zdá sa mi, že dnešná generácia akoby... nevedela, čo chce," povedala a vykročila do kopca, z ktorého v hustej hmle vytŕčalo len pár stromov. Vyzeralo to smiešne. Ale ako sme sa sami začali strácať v tej bielobe, zvážnela som. Toto nebude jednoduché vysvetliť... pokračovanie článku
„Predstavte si...," povedala a neveriacky pokrútila hlavou. Potom odvážila pomaranče v sáčku a zautomatizovanými pohybmi podala zákazníčke tašku. pokračovanie článku
Cez deň klopkali a voňal. V noci stáli a visel v našej predsieni. Už sú dávno v lodičkovo-kožákovom nebi. Ale keď zavriem oči, vidím svoje líce pritisnuté na mäkkú, studenú kožu. Počujem ich veselé klopkanie na schodoch. To sa mama vrátila z práce. Treba ju rýchlo objať! pokračovanie článku
Po chrbte mi prebehol mráz. Žena, ktorej som hľadela do očí, mi o sebe prezradila všetko. A vlastne vôbec nič. Keď odíde, ostane tu po nej zoznam diagnóz, ktoré jej čas vpísal do lekárskej dokumentácie. A do duše.
pokračovanie článku
Z ceny. Aj zo služby. Takýto titulok by si zaslúžili mnohé zo „super výhodných" zliav, ktoré sa hrdo bijú do pŕs na rôznych „zľavových" portáloch a dušujú sa, že splnia moje najtajnejšie gastronomické/relaxačné/kozmetické či iné priania. Zatiaľ sa im to teda nepodarilo. A po poslednej skúsenosti premýšľam, či to vôbec ešte skúšať ďalej. pokračovanie článku
Posledné dni som zúrivo oslavovala novučičký titul. Dnes večer som si však nič nenaliala. A tak je dosť možné, že vedľa mňa nesedí sentiment, ale absťák. Každopádne, cítim sa zle. Zvyknem sa tešiť zo zmien a z novôt. A tak som úprimne v šoku z pocitov, ktoré mi zahltili myseľ. Prúser ako Brno. Porozumieť niektorým veciam je možné až časom. Dnes vám vysvetlím, ako je to s týmto prapodivným príslovím. pokračovanie článku
Požičaj mi tvoje oči. Chcem vidieť tú krásnu ženu, o ktorej mi vravíš. Chcem vidieť, ako sa smeje, je milá a sebavedomo vystupuje. Chcem cítiť tú energiu, o ktorej hovoríš, že z nej srší. Chcem... vidieť seba tvojimi očami. pokračovanie článku
Kráčam ulicou ako zhypnotizovaná. Po svojej dennej dávke (práce), som vyžmýkaná z energie a jediné, po čom túžim, je otvoriť si pivo. Námestie sa teší, ako opeknelo, keď spoza mrakov vyšlo slnko. Mláky na chodníkoch vytvárajú zdanie, že mesto sa čistí. A predsa to nie je celkom tak. Prejdem ešte pár krokov a nos mi podráždi vôňa, ktorá ma preberie z mrákot. Ocikaný chodník na rohu zastávky. Priamo pod mojimi nohami. pokračovanie článku
Trvalo asi 5 minút, kým sa okolo Alice uzatvoril kruh zvedavcov. Moletná suseda z piateho medzitým intenzívne volala o pomoc, no namiesto toho, aby vytočila záchranku, sa len nakláňala cez balkón a odušu lamentovala. Jej silný hlas pôsobil na zvedavcov ako mantra - nemo stáli nad ženským telom a v úžase sa kývali zľava doprava. Občiansku povinnosť si splnil len jeden jediný. Viktor vytočil 112 skôr, ako Alica dopadla na horúci betón. V momente keď vyskočila, stál práve na balkóne o jedno poschodie vyššie. Pozeral sa na ňu ako fajčí, ako premýšľa a hľadí do diaľky smutnými modrými očami. Často ju takto pozoroval. pokračovanie článku
V ten deň bola Alica paralyzovaná letným dusnom. Stála na špinavom balkóne a s odporom bafkala tú nekonečnú cigaretu. Z času na čas jednoducho robila veci, ktoré nedávali zmysel. V záchvate sebaľútosti sa napchávala a hoci jej tá hora jedla už liezla von ušami, neprestala jesť. Alebo si demonštratívne naliala z domácej slivovice, akoby chcela povedať "aha, ako hlboko som klesla". Teraz si zhnusene poťahovala z nekonečnej cigarety, ktorá nie a nie dohorieť, a hovorila si:"Prečo práve ja, sakra, prečo ja?!" pokračovanie článku
Pred syndrómom vyhorenia ma varovali dávno pred tým, ako som vôbec nastúpila do prvého semestra na sociálnu pedagogiku. Keď sa moja triedna zo stredoškolských čias dozvedela, akú budúcnosť som si pre seba zvolila, zdesene zalomila rukami a skonštatovala, nech sa pripravím na psychické vyčerpanie a celoživotný akútny nedostatok peňazí. pokračovanie článku
Pracovné cesty do Nemecka sú pre mňa vždy tak trochu vzrúšo. Teda, nie že by boli na dennom poriadku. Ale keď už cestujeme, vždy to stojí za to. Aj uplynulý týždeň som strávila "lost in translation", teda stratená v preklade. Po nemecky totiž viem len obligátne ein zwai "policaj" a meine liebe du bist schwein. A poďakovať. Ale k veci. Berlín je pokojné mesto. Akoby pietne. Zato atmosféra na 15. celosvetovom kongrese Inclusion International priam sršala energiou a životom. pokračovanie článku
Týmito slovami začínala v jedno leto táborová hymna. Mne bolo pätnásť a spomedzi všetkých starostí bola tou najväčšou asi vyrážka na čele. "Dni, ktoré nie sú práve naj" som si preto predstavovala ako oné rána, keď sa pozriete do zrkadla a viete naisto, že puberta je tu. Spievala som túto hymnu rada. Bola optimistická a zaspievaná jednohlasne zhruba stovkou deťúreniec, detí a mládežníkov znela dôstojne. Dnes som si dala repete. Možno to bolo tým, že som ju spievala sama. Môj slabý hlas preskakoval a zanikal v šume prichádzajúcom z ulice. Ktovie, kde hľadať vinníka. No ani táborová hymna nie je všeliek. Dnes mi nepomohla. pokračovanie článku
Posledné jazdy autobusom som si skutočne užila. V bezprostrednom okolí míňam na trase dom-práca a späť len niekoľko billboardov. Keď sa preto z času na čas preveziem cez pol mesta, nestačím sa diviť, aké rozmery nabrala naša predvolebná kampaň. Cestovanie v posledných dňoch bolo o to vzrušujúcejšie, že medzi desivo veľkými hlavami politikov som hľadala billboard ku kampani za dôstojný život ľudí s mentálnym postihnutím. Náš billboard. pokračovanie článku
Vraviela starká. Isto vravieva doteraz, vždy, keď prší. To len ja som priďaleko na to, aby som to počula. V detstve bolo lúštenie týchto metafor, hľadanie skutočných významov ľudových porekadiel či prísloví, mojou najmilšou zábavou. Hoci na ozajstné poznanie som si v prípade niektorých, musela pekných pár rokov počkať... pokračovanie článku
Keď som bola malá, svet "dospelákov" sa mi zdal úžasný. Celé hodiny som trávila snívaním o tom, ako aj ja raz budem mať vlastný kožák, sako s vypchávkami na ramenách a čierne silónky, na ústach krikľavo ružový rúž a trvalé kadere, budem chodiť z práce i späť celkom sama a kľúč od domu mi nebude hompáľať okolo krku, ale bude úhľadne uložený v mojej kabelke. A naozaj. Mám to všetko, hoci s prihliadnutím na módu v inom prevedení. Len tomu dospeláckemu pohľadu na svet nie a nie prísť na chuť... pokračovanie článku
Minule som takmer vyhrala argumentačný súboj. No i strieborné miesto pohladkalo moje ego. Dostala som niekoľko pozitívnych spätných väzieb. Blahosklonne som ich prijímala a po celý čas som sa v duchu usmievala a hovorila si: Moji milí, ak by ste aj vy boli sociálnymi pedagógmi, vedeli by ste argumentovať snáď i lepšie. S otázkou, čo je to vlastne sociálna pedagogika, sa totiž stretnem priemerne raz za sedem dní. Ak mám šťastný týždeň, aj dva či trikrát. Nuž a vysvetľuj ľudu, keď ani sám celkom presne nevieš... Moje zmiešané pocity pramenia predovšetkým z obsahovej náplne štúdia. Posúďte sami. pokračovanie článku
Pomyslím si z času na čas. Na rozum mi to zákonite príde vtedy, keď sa ma niekto opýta, čo robím. "Pracujem v Združení na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím," odpovedám. Obdivné asociácie nenechajú na seba obvykle dlho čakať. A ja nerozumiem prečo. pokračovanie článku
... pozri, čo si v piatok spúsobils:) Alebo tak trochu óda na muzikál Dracula. A tak trochu kritika do našich radov (doslova). pokračovanie článku
Hoci muži sú z Marsu a ženy z Venuše. Hoci nežnejšie pohlavie každý mesiac relaxuje čítaním Brava Girl či Evy alebo Emmy (v závislosti od vekovej kategórie) a naše mužné polovičky odbúravajú stres pri Maxime. pokračovanie článku
Pred pár dňami som pozerala dokument. Na základe Merlinovej predpovede (veru, nie len Mayovia sú v tom až po uši), ktosi presne vypočítal, že koniec sveta sa blíži. Americkí vedci toto tvrdenie podložili ešte ďalšími neodškriepiteľnými dôkazmi - rozlúštili predpovede jaskyniarok Sybily a veštice z Delf, poprekladali to Jánom a jeho vidinou apokalypsy a čuduj sa svete, vieme zrazu nielen rok, ale rovno dátum dňa Dé. Pár dni po tomto silnom vedecko-fantastickom zážitku sa mi už ironizuje jedna radosť. No bezprostredne po vzhliadnutí dokumentu ma chytila panika. pokračovanie článku
Som PN. Zožierajú ma mrle a príšerne sa nudím. Na stole, na stoličke, na koberci a vôbec všade, kde to zemská tiaž umožňuje, sa rozprestiera kráľovstvo papierových vreckoviek. Bahním si v posteli a na vlastné počudovanie je mi celkom dobre, hoci som si už niekoľkokrát takmer vykašľala pľúca. Poslušne hltám lieky a pijem sirupčeky, no popri tom si dávkujem i vlastnú medecínku - fejsbúk. pokračovanie článku
Zbadala ho stojac na verande kaviarne Mystic. S námahou prepletal nohami a očividne bol cudzinec, lebo len tí dokážu s takou vervou zdolávať pražské historické pamiatky, zákerne postavené na najvyšších kopcoch. Zdvihol zrak a v ich belasej hĺbke vyčítala, že túži po káve a po nej. Kávu naservírovala okamžite. Seba po kúskoch. pokračovanie článku
Alica sa s Jardom zoznámila v práci. Po dlhých siedmych dňoch v pražskej tlačiarni, kde brigádovala za smiešny peniaz a v podmienkach na zaplakanie, sa rozhodla, že svoje šťastie vezme do vlastných rúk. pokračovanie článku
Alica bola plná nadšenia, ale trochu naivná. Onálepkovala sa tak sama a vystihla tak podstatu problému. Ochotne verila všetkým sladkým rečiam, zas a znova. Nepoučiteľná, nezlomná vo svojej viere v ľudí. Jedného slnečného dňa sa stretla s Petrom. Sadli si do tieňa na terasu a objednali kofolu. Pochválila sa maturitným vysvedčením a on sa jej opýtal, ako bude tráviť prázdniny. Zahľadela sa do slniečka a pokrčila plecami. Nevedela. pokračovanie článku
Prapodivná kultúra našej metropoly a jej obyvateľov sa najlepšie skúma a pozoruje v najväčšom klimatizovanom paláci na Slovensku – v Auparku. Hneď ako slniečko vykukne spoza oblakov, sa mladé paničky, ich deti, manželia, milenci, priatelia (a všetci ostatní) húfne presunú pod ochranné krídla sklenených tabúľ, aby sa v umelo vytvorenej klíme skryli pred nebezpečným UV žiarením. Vymyté, ale starostlivo upravené hlávky sa potkýnajú jedna o druhú a nepadajú len preto, že niet kam. Nuž, aj takto sa dá stráviť jeden z prvých, skutočne jarných dní. pokračovanie článku
„Toto nemyslíš vážne!“, dovolila som si oponovať sestre, keď ukázala na budovu krčiacu sa v radovej zástavbe. Socialistická omietka okrovej farby sa olupovala zo stien a vyzerala, akoby sa najradšej celá zošúpala a ušla kade ľahšie. Ani sa jej nečudujem. Okná zamrežované ako na nejakej väznici a spopod okeníc prúdiaci chorý vzduch. Len obďaleč stojaca nemocnica mi navrávala, že táto budova predsa len má čosi dočinenia so zdravotnou starostlivosťou. „Vitaj na geriatrii,“ odpovedala. pokračovanie článku
Stojím na balkóne nemenované študentského „domova“ a pozerám dolu. Točí sa mi hlava. Z tej výšky a z toho neporiadku podo mnou. Ale v myšlienkach som už dávno preč. Preč od špinavému, bezmenného ihriska, ktoré kedysi predstavovalo príležitosť pre športové vyžitie. Dnes verejná skládka. Ako v Pezinku. Tiež neoficiálne. pokračovanie článku
Dovolím si dnes veľa sentimentu a málo rácia. Blíži sa totiž deň D a ja si neviem usporiadať myšlienky. V poslednom čase pričasto počúvam, že každý je nahraditeľný. A nedáva mi to zmysel. Ak by to mala byť pravda ako je možné, že ma toto hlboké poznanie stále obchádza? Poznám minimálne jedného nenahraditeľného človeka. A kedy som zistila jeho nenahraditeľnosť? Keď odišiel... Navždy... pokračovanie článku
Milujem a neúnavne študujem život.
meerkanickgmail.com
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
